nedeľa, 13. decembra 2015

Zrenie...



Sedela som v pohodlnom kresle, čas čakaním na klienta som si krátila čítaním jednej z klinických štúdií. 
Dúškom teplého čaju som sa snažila zmierniť nepríjemný pocit, že možno aj v mojej krvi prúdi stovka chemikálií... Ozvalo sa klopanie na dvere. Vyšla som oproti pánovi, ktorý naliehal na stretnutie:
"Prepáčte, meškám! Musel som zariadiť ešte veci na firme, dúfam, že sa nezdržíme dlho." - spustil.
"Prosím, posaďte sa." - vyzvala som ho.
"Nemám veľa času, tak poďme k veci. Urobte mi diagnostiku a dajte nejaký plán, chcem schudnúť aspoň 20 kíl. Viem, nestravujem sa zdravo, cez deň len rýchlo niečo zhltnem v aute, pitný režim dodržiavam - každý víkend sa "zderiem" s partiou..." - začal chŕliť, nervózne sa mrvil na stoličke a pri akomkoľvek mojom nádychu a snahe vstúpiť mu do monológu gestom ruky naznačil, že ešte zďaleka neskončil. 
Zastavil sa snáď po 20 minútach búrlivého vysvetľovania a vykresľovania svojho životného štýlu. Odsúdil vopred akékoľvek riešenie, na ktoré prišiel, o ktorom sa domieval, že ho môže u mňa v pracovni postretnúť. Pozorne som ho počúvala a začala premýšľať o tom, akú úlohu teda v živote tohto muža vôbec budem zohrávať.
"Čo ste ochotný urobiť preto, aby ste schudol a aby ste sa teda cítil lepšie?" - zaznela moja otázka.
"No v podstate to, čo mi poviete. Len ma nenuťte jesť pravidelne a piť tekutiny, cvičiť môžem až v noci okolo 12.00, skôr nepríchadza do úvahy! Poprosím vás ešte o láskavosť - nenúťte ma variť - odporúčte mi radšej konzervy, najaké polotovary, ktoré môžem rýchlo zohriať v mikrovlnke!" - vychŕlil a nervózne rušil hovor prichádzajúci na mobil.
"Myslíte, že je to reálne?" - snažila som sa mu nenápadne položiť otázku tak, aby sa minimálne zamyslel nad tým, čo hovorí.
Nebudem ďalej rozpisovať celé dianie - verte, bolo by to priam na knihu ....
Pán odišiel sklamaný, nakoľko celá diagnostika organizmu, tiež krvné odbery .... poukazovali skôr na to, aby akútne vypínal, snažil sa zvoľniť...., pretože čísla boli hrozivé. 
Hroznejšia predstava však preňho bola tá, ktorú som mu ponúkala ako riešenie a síce, aby sme sa sústredili na ozdravenie tela, pretože to potrebuje.

O 6 týždňov neskôr:

Na stôl som si pripravila novú knihu, položila šálku kávy, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. Pozrela som na hodinky. Bolo 20 minút pred avízovaným stretnutím. Do dverí vstúpil klient, ktorého kruhy okolo očí spôsobili dojem, že aj v miestnosti padlo šero.
"Môžem? Došiel som skôr, nemohol som už čakať..." - začal roztržito.
O chvíľu už rozprával o tom, ako sa mu jedna pracovná jazda stala osudnou, ako mu došlo nevoľno .... a svet sa mu otočil naruby. Preťažené srdce, problémy s pečeňou ....
"Čo ste ochotný urobiť preto, aby sme telu pomohli?" - položila som otázku.
"Čo poviete, čo bude treba" - s pokorou a prísľubom v hlase odpovedal. Otvoril písací blok, s ktorým vstúpil do kancelárie. Vtedy som pochopila, že tento krok urobil naozaj uvážene a je pripravený rozdúchavať iskry nádeje ....